Nárečia obyvateľov bývalých čipkárskych obcí, ktoré ležali na území medzi Banskou Bystricou a Breznom, boli v minulosti veľmi podobné. K najvýraznejším odlišovacím znakom patrilo používanie mäkkého ľ, ktoré sa vyslovovalo len vo východnej časti tejto oblasti, napríklad v obciach Predajná, Jasenie, Horná a Dolná Lehota. Zvláštnosťou regiónu bola tajná reč ľudovo nazývaná motúziarčina. Nemala vlastnú gramatiku. Bola založená na využívaní cudzích, najmä rumunských a srbochorvátskych slov. Slovenské výrazy sa zase používali v obraznom, metaforickom význame (bielo – mlieko, čierno – káva, chlpiť – jesť, kovať – variť a podobne). Trhoví obchodníci – čipkári touto rečou hovorili najmä na jarmokoch, keď chceli zmysel rozhovoru utajiť pred zákazníkmi alebo úradníkmi. Čipkári z Medzibrodu, Brusna, zo Svätého Ondreja, z Ráztoky či Nemeckej motúziarčinu využívali približne do druhej svetovej vojny.

Účinkujú:

• FSk Čierťaž z Nemeckej
• ĽH Nátura z Čierneho Balogu
• Vratko Pravotiak a Adam Margeta z Jasenia

Réžia:

• Martin Lokša